Chilli Con Carne

Zdravím všetkých psychicky zdravých, narušených a tých, ktorí milujú k dukátovým buchtičkám čokoládový puding!
Ako sa máte?
Neviem ako vonku, ale tu u nás je v poslednej dobe vo veľkej móde po obede zaspať a spať aspoň do štvrtej. Robia tak všetci, až na mňa, Jakuba a Ely. 
Napísala som pre Maťa ten životopis a odovzdala som mu ho.  Sedenie som mala  o  jedenástej. Páčil sa mu. Vraj som to presne vystihla. Tu je:

Narodila som sa.
Zvyčajne každý hneď povie, kedy, kde, komu a do akej rodiny, ale podľa mňa je najdôležitejšie povedať toto.
Tak teda - narodila som sa.
Bolo to pred dvadsiatimi rokmi a pár mesiacmi, konkrétne v januári. Bola sobota skoro ráno, keď som prvkrát uzrela svetlo.
Zvyčajne hovoria sveta, ale to je hlúposť. Ja som uvidela svetlo, ktoré svietilo v pôrodnej sále. Iné bližšie spomienky na svoje narodeni nemám a taktiež ani na prvé mesiace svojho života. Tie poznám len z rozprávania.
Moji rodičia sa spolu dohodli na troch deťoch, ale nakoľko to boli všetko chlapci a obaja chceli dievčatko, rozhodli sa to znovu risknúť a tak som teda tu. "Štvrtý zázrak v rodine" - presne tak ma nazvala babka, ocinova mama.
Dostala som meno. O mene sa, prosím pekne, hlasovalo. Dobre teda, pokrstili ma, ale nepamätám si, že by ma ním niekedy oslovovali. Teda okrem chvíľ, keď som veľmi-veľmi neposlúchala a rodičia ma chceli vyhrešiť. Keď ma oslovili menom, vedela som, že je zle. To sa však často nestávalo. Každý mi hovoril Chilli. Dokonca aj babkám a dedkom sa to páčilo a inak mi nehovorili.
Za prezývku vďačím svojim bratom, ktorý tvrdili, že ma netreba pokúšať, pretože keď som začala plakať, trvalo mi dlho, kým som prestala a... a bola som veľmi červená. Pripomínalo im to čili papričku, tak ma tak začali oslovovať a už sa to chytilo.
Moja najrannejšia spomienka je spojená s bicyklom. Mohla som mať asi dva a pol roka, možno viac a možno menej. Sedela som v detskej sedanke a ocino šlapal do pedálov. Pamätám si len to, ako sme šli dolu kopcom a oco kričal na bratov, aby si dávali pozor a nevymýšľali hlúposti. Predpokladám, že sme šli k starým rodičom na dedinu.
U nich sme trávili veľmi veľa času, každé prázdniny, soboty, nedele, počas choroby a ktorýkoľvek voľný deň. Vždy si nás ochotne vzali k sebe. Dedko sa ma vždy pýtal, že či nezostanem.
Dedko ma rozmaznával, nakoľko som bola najmladšia a v celej rade vnúčat jediné dievča, ale so mnou to našťastie veľmi nezamávalo. Vždy som vedela, čo si môžem dovoliť a čo zase je už veľa. Vedel všetko a všetko nám ochotne rozprával a učil nás to. Jazdil na modrom bicykli, chytal ryby, aby z nich robil tresku alebo ich vysmažil na múke, mal zajace, sliepky, prasiatka, brata s bordovým bicyklom a veľkú záhradu, schovával Bon Pari v špajzi v steláži, kam ma pre ne posielal, jedával s hliníkovými lyžičkami, prečítal viac kníh ako som kedy u niekoho videla, sám sa naučil po anglicky a posielal nás k susedom po mlieko s modrou konvičkou, z ktorého potom robil bielu kávu a kakao.
Čiže detvstvo som mala veľmi šťastné.
V škole som prvýkrát odhalila, aká je to veľká výhoda, že mám deda a troch starších bratov, ktorí ma ochraňujú. Do družiny po mňa chodieval Zdeno (už bol siedmak) spolu s Adamom (ten bol šiestak) a Ondrom (piatak). Vždy chodievali spolu na obed do školskej jedálne a hneď potom po malú prváčku, aby tam nemusela byť dlho. Doma sa o mňa vedeli postarať lepšie ako hocikto iný.
Pokiaľ boli na základke, takmer každú prestávku ma chodili kontrolovať. Potom som už bola dosť veľká a dosť poučená, aby som to zvládala sama.
V škole sa mi darilo a nikdy som nemala žiadne problémy, aj keď si niektoré učiteľky neodpustili poznámky, že som pravá sestra svojich bratov. Ale to sa stáva.
Bolo to pol roka po mojich štrnástich narodeninách, keď si môj brat prišiel pýtať radu, čo sa týka vzťahov a lásky. Adam sa zaľúbil a istý čas chodil s Kiwkou. Bezvadná holka, ktorá sa mi stala kamoškou a je z nej moja bračka. S Adamom sa síce rozišli, ale na mňa nikdy nezabudla.
Mala som pätnásť, keď som prvýkrát cítila, že život je sviňa a začali depresie. Prišla som o spolužiaka, spolusediaceho, ale hlave najbližšieho priateľa - zobrala mi ho rakovina. Tri mesiace po pohrebe som stála na balkóne u známich a rozmýšľala som nad tým, že skočím dolu. Bola som rozhodnutá skočiť, ale odtiahol ma odtiaľ Oskar - moja prvá láska.
Na strednej vo mne objavili herecký talent (haha, ten som mala už aj na základke, ale na strednej sa rozvíjal). Bola som bavič, triedy šašo. A tak sme v treťom ročníku nacvičovali hru. Dedo na premiéru neprišiel, lebo bol v nemocnici a menili mu kĺb. Chcela som ísť za ním na druhý deň a porozprávať mu, aké to bolo super. Večer nám však zavolali, že dedovi už nič nepoviem. Skosil mi ho infarkt a tak som prišla o najlepšieho chlapa svojho života.
Už nikdy neboli schované Bon Pari, modrá konvička sa zapatrošila, kakao už nikdy nechutilo tak ako predtým, tresku nemal kto urobiť, ryba sa už nejedla na novinovom papieri, hliníkove lyžičky sa vyhodili a modrý bicykel si zobral strýko.
A tak som stála pred tým po druhýkrát. V jednej ruke tabletky na spanie, v druhej fľaša vodky, za mnou šťastné detstvo, predo mnou budúcnosť bez osoby, ktorej na mne najviac záležalo. A tak jedna ruka, druhá ruka a už to bolo v žalúdku.
V hlave mi však zapli gombík. Dedo by to nechcel, veď ten by ma prerazil. A tak beh, prsty, krk, rozhovor s misou. A bolo.
Školu sa mi podarilo dokončiť.
Maturita na samé jednotky, depresie, vysoká škola, depresie, internát, depresie, zavárané uhorky, depresie, kamoši, depresie, ******...
chvíľu pokoj, pohoda, mier v duši......
...nie na dlho... znovu...
...depresie, problémy, nepochopiteľné....
...a tak po tretíkrát...
...tentoraz nôž, kúpeľňa, horúca voda, prvý zárez, úľava (? - nie).....
...výkrik....
...nemocnica....
...smutný pohľad rodičov...
...láska v očiach starších bratov...
...prvý krok na psychiatrii...
...svet rozdelený na tu a tam vonku...
...noví ľudia s rovnakými, ba ešte väčšími problémami...
...prvý psychiater....
...nič...
...druhý psychiater...
...nič...
...tretí psychiater....
...****** a ******....
...rozchod...
...záchvat...
...úľava....
........

Čo ma čaká?