Chilli Con Carne

Zdravím všetkých psychicky narušených, nenarušených a especially tých, ktorým dnes Tondo robil manikúru!
Ako žijete?
Dlho som sa nepýtala.... to asi preto, lebo som dlho nič nenapísala. Musíte ma ospravedlniť, ale ja som nebola schopná čokoľvek robiť. Neviem ako vy.
Mala som zopár dní blbec a navyše som prechladla. Držalo ma to Nikto ani len netuší kde, ale predsa len som prechladla. To sa však dosť rýchlo spravilo. Dostala som lieky (aj keď som bola proti - ďalšia chémia do môjho už aj tak prechemizovaného tela). Vyhoveli mi aspoň v tom, že mi dali homeopatiká. Nina mi nakázala chodiť poriadne oblečená - tak som vyhrabala zo skrine šál, omotala som sa dekou a vyzbrojená papierovými obrúskami som sa s knihou v ruke schúlila v kresle v spoločenskej miestnosti. Pustila som sa do Hannibala. Každá kniha mi zabrala jeden den.
Musím sa priznať, že keď mám nádchu, musím každú chvíľu sopliť a je mi zle od žalúdka, som dosť nervózna a odporná. Mala som aj prestávku v sedeniach, tak Vám neviem povedať, čo má môj drahý pán doktor nového a aké problémy z mladosti by rád som mnou prekecal.
Prechladnutie sa so mnou tiahlo od soboty až do včera. Dnes som sa zobudila a akoby zázrakom som zistila, že to konečne prešlo.
V nedeľu počas návštevných hodín som však zažila príjemné prekvapenie.
Volala som s rodičmi a tí mi povedali, že cez weekend nemôžu prísť. To som vedela, pretože v sobotu šli na oslavu mojej drahej tety, ktorú nemám príliš v láske, a čakala som, že budú vyspávať opicu. Tak som sa prichystala na to, že hold budem teda sama kapriť vnútri zabalená v deke s knihou a obrúskami.
Bolo okolo pol tretej popoludním, keď za mnou prišla Nina. Bola som v spoločenskej miestnosti sama ako prst. Nina sa na mňa usmiala a spýtala sa ma, ako sa cítim.
"Dosť blbo, ale čo už. Len ja môžem v lete nachladnúť."
"Čo robíš?"
"Snažím sa čítať, ale bolí ma mierne hlava a ťažko sa sústredím. Polovica toho úžasného deja mi úplne uniká."
"Čo máš teda v pláne?"
"Asi budem čítať ďalej, ale možno tu v tom kresle zaspím."
"A čo návšteva?"
"Neprídu, vyspávajú opicu."
"Nemyslela som rodinu."
"Nik iný mi neprichádza na um. ****** a ****** ma už pozrieť boli a nečakám, že by ma prišli znovu pozrieť. A keby aj, nechcela by som ich vidieť, nemala by som na nich náladu."
"Predsa len je tu niekto, kto by ťa dnes rád videl a nie je to ani jeden z tých, ktorých si vymenovala."
Pozrela som na ňu. "Kto je tu?"
"Môžete zostať tu, všetci sú aj tak vonku a nemusíš sa hýbať. Hneď ho sem pošlem."
Odložila som knihu vedľa už studeného čaju na stolík a zdvihla som pohľad práve včas. Pred spoločenskou miestnosťou stál môj milovaný kamarát Radko. V očiach mi zaiskrilo, pery sa mi vykrivili do úsmevu, ktorý mi okamžite opätoval.
"Chilli, miláčik! Ahoj! Ako sa máš?" Pribehol ku mne a objal ma. "Nevstávaj!"
"Ahoj, Radko! Ako si sa sem dostal? A čo vlastne robíš doma?"
"Omrzelo ma cestovať po celom svete, tak som prišiel na pár týždňov domov. Prišiel som k vám, že ťa prekvapím a tam mi Adam povedal, že sorry kamoš, ale Chilli je tam a tam, tak som prišiel. Som taký rád, že ťa znovu vidím, veľmi si mi chýbala."
"Aj ty mne. Ďakujem za všetky tie pohľadnice, nemohla som však ani na jednu odpovedať, pretože som nikdy nevedela, ako dlho budeš na nejakom mieste. Rodičia mi ich priniesli, mám ich všetky do jednej. Naozaj si bol v Keni a Zimbabwe?"
"Áno, pochodil som celú Afriku a Severnú Ameriku. O pár týždňov sa chystám do Južnej a odtiaľ na všetky ostrovy medzi Amerikou a Áziou. Loďou a tak."
"Išla by som s tebou."
"Tak poď. Mám jedno miesto voľné. Išiel som za tebou, že nech ideš, ale ty tu. Kedy ťa pustia?"
"Obávam sa, že nie tak skoro."
"Ako dlho si tu?"
"Sedem mesiacov, takmer."
"To si už mala byť doma."
"Nie je to také ľahké. Kedy odchádzaš?"
"12. októbra."
"Musíš si zohnať niekoho iného. Ja si tu pobudnem minimálne do konca roku, možno aj dlhšie."
"Chilli...."
"Áno?"
"Čo ťa to napadlo? Ty? Baba plná života, veselá, navonok bez problémov, typ, pre ktorý by každý chlap vraždil...."
"Vidíš, bez problémov to bolo len navonok. Pomaly, ale isto mi rozorvávali dušu. Keď som bola v kruhu priateľov, bolo to super, ale keď som zostala sama, depresia sa ma zmocnila a problémy mi prerastali cez hlavu. Mala som, a ešte stále mám, riadny bordel v živote. Hoci teraz pomaly aspoň začínam utierať prach."
Sedeli sme a kecali ešte veľmi dlho. Hovoril mi o svojich cestách, kde čo zažil a ja som si to celé predstavovala. Aké to len muselo byť super a ako veľmi rada by som šla s ním do tej Ameriky a na ostrovy. Celý zvyšok popoludnia. Neskôr sme sa museli presunúť do mojej izby, aby sme mali súkromie, pretože ostatné návštevy už poodchádzali a ostatní chceli začať s hostinou a boli dosť hluční.
Keď Nina prišla oznámiť, že návštevné hodiny sa už skončili, len veľmi nerada som sa s ním lúčila.
Odprevadila som ho k východu z oddelenia. Vo dverách sa otočil a povedal: "Ak si to rozmyslíš, 12. ťa počkám."
Usmiala som sa.
Pomaly som prešla k hodujúcim spolupacientom a sadla som si k nim. Musela som vyzerať veľmi čudne zamotaná v dvoch dekách (Nina nástojila na tom, že si musím zobrať aj druhú, pretože som sedela na zemi) pred tou hordou jedla.
Nič sa však nedá robiť. Jednoducho blázni :)
Tak sa majte dobre a chráňte si svoje zdravie a to nielen psychické, ale aj fyzické.
HAWGH