Zdravím všetkých psychicky nenarušených, narušených a obzvlášť tých, ktorí doma chovajú žirafku Žofiu!
Ako to ide?
Práve som sa vrátila zo sedenia. Čakala som, že na oddelení bude živo, keď sa vrátim, ale ako som sa tak rozhliadla, zistila som, že všetci pospali. Jedine Jakub a Ela sú hore, ale tí dvaja si už vystačia aj sami a mňa nepotrebujú. Hrozné. Cítim sa pri nich zbytočná. Ako delostrelec na člne.
Nina sa síce ponúkla, že sa mi bude venovať, ale bolo vidieť, že má veľmi veľa práce a tak to zase zostáva len na mne.
Na sedení dnes bolo fajn. Maťo ma opäť musel dávať trochu dokopy. Hovorila som mu o Radkovej návšteve. Stále mi to vŕtalo v hlave a strašne by som chcela ísť, ale je pravda, že sa odtiaľto dovtedy nedostanem.
"Prečo vlastne nemôžem ísť?" spýtala som sa.
"Ty môžeš ísť. Ty môžeš ísť domov hneď teraz. Stačí podpísať papiere a môžeš ísť kedykoľvek domov," povedal mi Maťo.
"Aký je v tom háčik?"
"Žiadny."
"Neklam, vždy je v tom nejaký háčik."
"Iba taký malinký."
"Počúvam."
"Nie som si istý, či by si sa znovu nezložila. Máš silnú vôľu, čo sa toho týka, ale neviem, či by si to zvládla. Ešte asi nie."
"Toho som si vedomá. Bolo by to pekné, kebyže môžem ísť a cestovať. Len tak sa flákať po svete a nemať žiadne starosti."
"Ak niekto takto cestuje po svete, snaží sa len uniknúť ťažkostiam a problémom, ktoré zostávajú naňho čakať."
"Rado neuteká pred problémami," povedala som neisto.
"Nedal by som za to ruku do ohňa. Mám s tým menšie skúsenosti."
"Nemyslím si."
"Tak prečo potom nezostane doma?" spýtal sa a pozrel na mňa pohľadom, ktorý začínam nemať rada. Akoby hovoril, je to pravda a basta.
"Chce vidieť svet."
"To je len výhovorka. Poznám niekoho, kto takto cestuje, nezastaví sa. A uniká všetkým problémom, ale tie naňho čakajú a skôr či neskôr im bude musieť čeliť. Ak sa však nezastaví, nezvládne to."
"Dosť už o tom, nechcem o tom hovoriť," povedala som.
"A o čom chceš hovoriť?"
"Od toho si tu ty, nie?"
Maťo sa zasmial. "Super."
Natiahla som sa na pohovke. "Bolí ma chrbát," povedala som, keď som si ľahla a vystrela som nohy.
"Chceš tabletku?"
"Nie, vďaka, to prejde po chvíli."
"Poďme sa tváriť, že je to normálne sedenie."
Zasmiala som sa a spýtala sa: "Ako vyzerá normálne sedenie?"
"Ja sa budem pýtať a ty odpovedať."
"Ak sa budeš pýtať to, na čo budem chcieť odpovedať, dobre."
"Kedy si prvýkrát pomyslela na samovraždu?"
"Keď som mala pätnásť. Vtedy som stála na balkóne a rozmýšľala som o tom, že skočím dolu. Boli sme na návšteve u maminej priateľky. Bývajú na dvanástom poschodí, to by sa dobre padalo."
"Prečo si neskočila?"
"Zľakla som sa. Prišlo mi to také divné. Vedela som,že tým nič nevyriešim a tak som to nechala tak. A popravde, prišiel za mnou von syn tej známej. Nikdy sme sa spolu nejako veľmi nerozprávali, len sme sa pozdravili a tak, to skôr s bratmi bol veľký kamoš a mne prenechali jeho otravnú sestru, ktorú zaujímal len make-up a jej kamošky."
"Čo ti povedal?"
"Neviem, či tušil, čo chcem urobiť. Prišiel ku mne a povedal mi: -Neskáč dolu, vyzeralo by to zle. Bola by si celá pomačkaná, doráňaná a musela by si mať zatvorenú truhlu.
Potom bol chvíľu ticho. Pozrela som na neho, on bol odvrátený, tváril sa, že sleduje výhľad a doplnil: -Bola by ťa škoda.
Spýtala som sa, ako to myslí a on mi na to povedal, že krásy je vždy škoda. Šli sme spolu na rande, ale vo vzťahu to nebolo to pravé orechové a preto sme zostali kamaráti."
"Koľkokrát si vlastne myslela na samovraždu?"
"Dohromady trikrát. Prvýkrát vtedy na balkóne, tretíkrát, keď som to spravila."
"A druhýkrát si kde nechala?"
"To bolo, keď zomrel dedko. Mala som šesťnásť. Vtedy som sa nestihla rozlúčiť a to ma štvalo najviac. Zomrel v nemocnici. Hrali sme divadlo v škole a ja som za ním chcela ísť na druhý deň. Menili mu kĺb a ja som myslela, že o pár dní bude znovu doma čítať na kanape v kuchyni a piť pivo. Večer ho však skosil infarkt. Bola som desne nasratá na profku, ktorá to vymyslela. Dlho som ju neznášala. Našťastie ma nič neučila, ale dopočula sa o mojom "hereckom" talente. Pri odpovediach som z toho vždy vedela trhnúť. "
"Nad akým spôsobom si uvažovala?"
"Tabletky s vodkou. Zdalo sa mi to ok. Len zaspím a bude to. Aj som ich pár pohltala, ale dostala som strach a bežala som sa vyvrátiť." Nastalo ticho. Maťo sa nič nepýtal a preto som doplnila: "Nikdy som o tom nikomu nepovedala."
Chvíľu bol ticho.
"Trikrát si na to myslela a vždy si si zvolila iný spôsob. Čo ťa k tomu viedlo?"
"Neviem. Pripadalo mi to prirodzené. Spôsob predtým mi nepripadal dobrý a čudovala som sa, ako som to mohla tak chcieť. Aj teraz mi to pripadá divné."
"To, že si zobrala nôž?"
"Hej."
"Kto ťa vlastne našiel?"
"Zdeno. Musel to byť pre neho hrozný pohľad. Vieš si to predstaviť?"
Bol ticho, pozrela som teda naňho. Vyzeral akoby sa vracal v spomienkam niekam, kam nechcel a ja som ho tam vtiahla. "Prepáč."
"Nie to je v poriadku. Aj ja už som našiel samovraha. Nemal som však také šťastie ako Zdeno. Už nežila, našiel som ju neskoro."
"To muselo byť hrozné."
"Aj bolo, je to už dávno."
"Ovplyvnilo ťa to nejako?"
"Hej, kvôli tomu som sa stal psychiatrom."
"Môžem jednu osobnú otázku?" Prikývol. "Bol to niekto blízky?"
"Bola to moja frajerka. Predávkovala sa práškami na spanie. Mali sme vtedy obaja sedemnásť."
"Znášal si to zle?"
"Áno, ale prešlo to. Už na to toľko nemyslím. Na škole to však bolo hrozné. Keď sme sa tým zaoberali, myslel som si, že mi rupnú nervy tiež. Tiež som pozeral z okna na chodník a zdal sa mi taký prívetívý, ale vedel som, že to nemá nijaký zmysel, že by mi to nepomohlo. Okno totiž bolo na prízemí," povedal a zasmiali sme sa. "Myslel som však, že ja sa pýtam a ty odpovedáš, nie naopak."
"Áno, prepáč, moja chyba."
"To je v poriadku, mali by sme sa poznať navzájom. Ty mi tiež hovoríš veci, ktoré iným nepovieš a ja viem, že moje tajomstvá sú u teba v bezpečí."
Prikývla som.
"Urobila by si to znovu?"
"Myslíš vtedy alebo keby si ma pustil tam von."
"Vtedy."
"Áno."
"A keď ťa pustím tam von?"
"To neviem povedať. Nedokážem vidieť do budúcnosti."
"Dobrá odpoveď." Odmlčal sa. "Niečo tu mám, chcem, aby si sa na to pozrela a povedala mi, čo si o tom myslíš."
Postavil sa, prešiel k stolu a zo zásuvky vytiahol obrázok. Bol to obrázok dievčaťa s podrezanými žilami.
"Blood Art, to poznám," povedala som.
"A?"
"Neviem, ak si nietko chce ubližovať, ok, je to jeho vec. Ja som to nikdy nerozumela. Je to ich štýl. Pozri na Ester, je to príma baba, akurát veľmi rada skúša ostrosť noža na sebe."
Rozprávali sme sa ešte chvíľu o Blood Art. Oboch nás tá tém zaujala.
Na konci sedenia povedal: "Dám ti domácu úlohu."
"Čože?"
"Domácu úlohu."
"Čo som spravila? Myslela som, že z toho som už vyrástla."
"Nebuď taká."
"No dobre. Čo to má byť?"
"Skús mi napísať svoj životopis. Je mi jedno, kedy mi to dáš, len mi to daj. Kľudne aj budúci mesiac."
"Dobre teda. Pokúsim sa. Ale ako to má byť?"
"To je jedno, nechcem žiadne štrukturizované žvásty, to nie. Čo ťa napadne. Čo si pamätáš z detstva a tak. Všelijaké spomienky, príhody, ako si vnímala udalosti v rodine a také veci."
"Dobre teda, ale je to dosť ťažké."
"Keď začneš, pôjde to dobre."
"Ja viem..."
"Dobre teda, na dnes končíme, odvediem ťa na oddelenie. Idem sa konečne naobedovať."
Odviedol ma na oddelenie, kde takmer všetci spali a spia doteraz. Jakub s Elou si vystačia sami. Rozmýšľam, že sa pustím do toho životopisu.
Ako začať?
Denník psychopata 02.08.07 - 07.08.07
07.08.2007 15:48:02
Komentáre
...
amazingworld
dusi sa ulavi napriklad po spovedi niekomu, komu veris a mozes mu povedat vsetko alebo dokonca po horucej cokolade a spanku, ale nie po samovrazde
...