Zdravým všetkých psychicky narušených, nenarušených a najmä všetkých, ktorí chovali modliviaka Zoltána, ale Boris im ho vypustil na slobodu!
Ako sa máte?
Určite lepšie ako ja, nemusíte ma presviedčať o opaku....
Moje srdce plače.....
Igor opustil naše rady... Maťo ho dnes pustil domov. Potom, ako dokázal na skupinovej terapii konečne povedať rodičom, čo k nim cíti a Henryho sa zbavil zrejme na veľmi dlhú dobu.
Odišiel by skôr, ale jeho byt museli opustiť nájomníci, ktorí tam bývali počas jeho prítomnosti tu u nás.
Aj Jakub sa vyhráža odchodom. Ale ak odíde aj on... bez nich to nebude ono. Jakub ma nachystané všetky veci, ak by mal kufor, dávno je pobalený. Chce podpísať papiere, aby ho pustili. Ale na niečo čaká. Neviem presne na čo, ale na niečo určite čaká.
Predtým som Vám sľúbila, že poviem, aká bola skupina s jeho rodičmi.
Pred tou skupinou som tri dni a tri noci nespala. Nepohla som sa od Igora ani na chvíľu. Prosil ma, aby som bola s ním, aby som mu nedovolila zaspať, pretože sa bál, že by ho Henry mohol premôcť počas spánku. S Maťom o tom diskutovali a pre istotu si dohodli heslo, aby Maťo vedel, kto bude na skupine. Ak by bol Henry a nie Igor, musel by to zrušiť, pretože pre Igorovu úplnú očistcu tam musí byť Igor.
Heslo som poznala aj ja a mala som prísny zákaz ho niekomu povedať.
Igor to skrátka musel zvládnuť sám a nie sa spoliehať na svoje druhé ja.
Vo štvrtok som prenechala Igora An a šla som na terapiu s prísľubom, že sa vrátim a budem už pri ňom ja.
Toto nechápem. Igor je zaľúbený do An, ale nechcel, aby pri ňom bola ona. Chcel silou-mocou mňa. Vraj ja to viem viacej precítiť a pri mne sa cíti viac bezpečne.
Šla som teda na terapiu, oči sa mi krížili od únavy. Plánovala som, že sa vystriem na gauči a poviem Maťovi, aby mi niečo rozprával a nechal ma spať.
Sedela som v čakárni a čakala som, kedy odprevadí pacienat, potom sa obráti na mňa, pekne sa usmeje a rukou mi naznačí, nech vojdem dnu.
A tak som sedela a čakala, ale dvere sa neotvárali a navyše sa odtiaľ ozývalo viacej hlasov. Nešlo mi to do hlavy. Žeby Maťo zrušil terapiu a neodkázal to?
Zbystrila som však pozornosť, keď som začula, že Maťo oslovuje ľudí vnútri ako Igorových rodičov. Nebolo veľmi dobre počuť, čo hovoria, aj keď Maťo bol dosť hlasný a kričal. Zrejme im čistil žalúdky.
Konečne sa po pol hodine otvorili dvere a vyšli Igorovi rodičia. Maťo na nich pozeral dosť zachmúrene. Potom sa obrátil na mňa, neusmial sa a kývol hlavou, nech vojdem dnu.
Šla som dnu s miernym strachom, že bude v takej nálade pokračovať a bude chcieť čistiť žalúdok aj mne. A na to som nemala ani najmenšiu chuť, keďže som dva dni nespala. Ale keď som vošla dnu a sadla som si, pozrel na mňa a konečne sa usmial. Vtedy som vedela, že sa môžem pokojne natiahnuť na gauč a aj som tak urobila.
"Tak, čo budeme robiť dnes?" spýtala som sa na začiatok, aby sa nepovedalo.
"Ešte neviem, prepáč, som dosť naštvaný ešte."
"Tak sa kľudne upokoj, ja si zatiaľ pospím. Už dve noci som nespala."
"To ti asi nemôžem dovoliť."
"Škoda. Tak mi niečo hovor, ja budem počúvať a odpočívať. Sľubujem, že nazaspím."
"Dobre teda, dnes by to aj tak nebola žiadna úžasná debata. Stálo by to za hovno, prepáč mi ten výraz."
"To je v poriadku."
Hovoril mi nejaké úžasné výmysly. Bolo to skvelé len tak sedieť a počúvať.
Z terapie Vám hádam stačí len spomenúť Igorovu záverečnú reč. Najprv sa držal, ale začal plakať. To je jasné, to by nikto nezvládal bez slzenia a zlomeného hlasu.
"Mama, otec, chcem vám len povedať, že hoci ste mi nikdy nevenovali toľko pozornosti ako bratovi alebo sestre a hoci ste ma nikdy nepochválili... že som stále bol v ich tieni... že ste si nikdy nevšímali moje úspechy... všetky moje výherné diplomy zo súťaží vás absolútne nezaujímali.... na moje zápasy ste buď nechodili alebo ste tam boli len dopočtu a venovali ste sa počas toho niečomu inému.... a že... že ste mi nikdy nepovedali, že ma ľúbite... aj tak som vás mal vždy rád a čakal som, kedy si konečne všimnete, že máte aj prostredné dieťa, pohľadíte ma po hlave a poviete mi - ľúbime ťa, Igor.... nedočkal som sa... a musím vám povedať, že už na to nečakám..."
Boli sme pri tom a ani jeden z nás sa neubránil slzám.
Igor si svoje prepustenie plne zaslúžil.
Moje srdce však plače, pretože sme prišli o priateľa. Igor síce povedal, že nás bude chodiť navštevovať a že keď sa dostaneme von, tak sa budeme stratávať, ale to je len naše želanie. Nemyslím si, že zostaneme v takom úzkom kontakte. Nikto sa nechce vracať späť.
Každý by sa rád zbavil spomienok na toto miesto....
Denník psychopata 26.09.07 - 16.10.07
16.10.2007 21:32:49
Komentáre
Spat sa nesmie...
...