Zdravím všetkých psychicky zdravých a taktiež narušených! A hlavne všetkých, ktorí si v tomto čase robia vodičský preukaz! Nieže sa z toho zbláznite, pretože zdravotníctvo nemá prachy a starostlivosť o Vás by bola dosť úbohá.
Toľko na začiatok. Ako som spomínala v predchádzajúcich zápiskoch, prišiel k nám nový doktor a ja som bola pokusný králik. Dnes som s ním mala prvé sedenie o samote. Prebiehalo to asi takto:
Ráno som vstala ako vždy, odplahočili sme sa do jedálne, kde sme zjedli to, čo kompetentní nazvali raňajkami, prešli sme naspäť na oddelenie a venovali sme sa voľnému času. Čiže, uchýlila som sa do kresla pri okne a vzala som do rúk knihu. Presne o 9:55 a. m. sa zjavila Nina a povedala mi, aby som sa prichystala na sedenie, že o minútu odchádzame. Tak som založila do knihy pohľadnicu od môjho milovaného kamaráta Radka a položila som ju na stolík. Postavila som sa a prešla som k sesterni, kde sa ma ujala jedna z mladších sestier a odviedla ma do "ordinácie" môjho nového cvokára.
Dr. Menšík ma prijal s milým úsmevom na tvári, ktorý som síce nemala chuť oplatiť, ale nejako sa mi to podarilo. Posadila som sa na pohovku. Spýtal sa ma, či si dám niečo na pitie. To ma zaskočilo, pretože som pri sedení vždy trpela smädom a tak som si vypýtala pohár vody. Pohár s vodou mi postavil na stolík pri nohách a sadol si do kresla oproti mne.
"Nech sa páči, urob si pohodlie." A tak som si nohy skrútila pod zadok, aby sa mi lepšie sedelo. Ruky som si prekrížila na prsiach. "Viem, že to je pre teba určite dosť ťažké, keď zase meníš doktora, ale ver mi, budem robiť všetko pre to, aby sme si porozumeli, vyriešili tvoje problémy a mohli ťa znovu vpustiť do života tam vonku."
"Ó, super! Ako viete, že sa tam chcem vrátiť? Práve ten život vonku ma dostal sem."
"Takže práve život vonku ťa donútil zobrať do rúk ten nôž a vyskúšať, ako hlboko môže vojsť, aby sa pustilo dostatočné množstvo krvi potrebné na tvoju smrť?" spýtal sa.
Priznám sa, zaskočilo ma to. "Tak toto bolo dobré. Máte pravdu, ale nielen život tam vonku, ale aj osoby, ktoré žijú životy tam vonku."
"Máš, pravdu, ********."
"Moje meno je Chilli, prosím, rešpektujte to."
"Prepáč, nevedel som, že ti prekáža tvoje pravé meno."
"Neprekáža mi, len ho nevyužívam. To meno mi vybrali rodičia pri krste, ale uznali, že sa ku mne nehodí a preto rešpektujú meno Chilli. To meno ma vystihuje."
"Smiem vedieť, ako ťa vystihuje?"
"To spoznáte časom."
"Kto ti dal meno Chilli?"
"Bratia."
"Koľko máš súrodencov?"
"Troch, všetko chalani. Som jediné dievča a dokonca najmladšie."
"Obmedzovali ťa chalani? Alebo ti skôr pomáhali?"
"Hádajte. Bola som, stále som a naveky budem pre nich ich malinká sestrička, ktorá potrebuje ich ochranu, aj keď to tak vôbec nie je. Nehovorím, že je to to najhoršie na svete, vôbec nie, je príjemné mať niekoho, o kom viete, že sa oňho môžete kedykoľvek oprieť. Ale tiež je pravda, že snúbenica najstaršieho brata je totálna krava a neznáša ma, ale brat si ma nedá. Viem, že ak sa budem spoliehať len na nich, nemám v živote šancu. A vy si možno myslíte, že som len rozmaznané dievčatko, miláčik rodiny, ktorá sa nemá na čo sťažovať, pretože má v podstate úplne úžasný život, pretože každý okolo nej skáče, ale tak to naozaj nie je. Môžete si myslieť, že som všetko to, čo som povedala pred chvíľou, ale ja vás budem mať v tom prípade totálne na háku, pretože to nie je pravda. Svoje problémy sa snažím riešiť sama, ale ako si môžete prečítať v mojom dostatočne hrubom spise, tie najväčšie som nezvládla a chcela som ich vyriešiť. Žial, zvolila som veľmi nie práve najlepšiu cestu."
"Čiže si uvedomuješ, že to, čo si urobila, bolo zlé?"
"Áno, samozrejme, že si to uvedomujem."
"Ak by si mohla vrátiť čas, urobila by si to znovu alebo by si odložila ten nôž na miesto?"
"Viem, čo chcete počuť."
"Nehovor, čo chcem počuť, povedz mi pravdu."
"Neviem, čo by som urobila. Možno by som nôž odložila, ale zobrala by som si žiletku."
"Prečo?"
"Na túto otázku nechcem odpovedať."
"Nebudem ťa nútiť. Mám k tomu ešte jednu otázku. Môžem sa ťa to pýtať pri každom sedení?"
"Nebudem vám chcieť odpovedať."
"Ale čo ak si to raz rozmyslíš a budeš chcieť?"
"Dobre, kľudne sa ma pýtajte, je mi to jedno."
"Ešte jednu otázku. Hanbíš sa za svoje jazvy?"
Otrčila som ruky, aby na jazvy dobre videl. "Myslíte tieto? Nie, vôbec nie. Inak by som nosila náramky a dlhé rukávy."
"Si na ne hrdá?"
"Ani tak sa to nedá povedať. Tie jazvy mi budú naveky niečo pripomínať. Mám pred nimi rešpekt a ak vám mám pravdu povedať, fascinujú ma. Môžete si o mne myslieť, čo len chcete. Všetky jazvy sa mi zdajú krásne a všetky ma fascinujú. Nielen moje, ale aj ostatných."
"Potom by sa ti možno páčila aj moje."
"Podľa toho, čo sa k nim viaže, ale myslím, že hej."
"Pretínajú mi hrudník. Operácia srdca, druhá operácia srdca, výmena srdca."
"Vy nemáte svoje vlastné srdce?"
"Nie, neposlúchalo ma a pomaly ma zabíjalo, preto mi ho vymenili."
"Dúfam, že ste sa odvtedy nestali Maxom."
"Akým Maxom?"
"Ach, bože, ďalší nečitateľ."
"Ach tak, ty myslíš Seeborna. Nie, nemyslím, že som sa stal Maxom. Ja som to srdce niekoľkokrát videl, čiže nie som presvedčený o tom, že mi namiesto neho dali drevené a tým ma zbavili všetkých citov."
"To by musela potvrdiť vaša Mína."
"Ale veď Mína zomrela."
"Čiže predsa ste sa stali Maxom, pretože Mína zomrela kvôli Maxovmu správaniu."
"Nemaj strach, Mína zaiste niekde žije, ale ešte stále je so Shroderom."
Pokračovali sme v rozhovore až kým sedenie neskončilo a ja som sa vrátila späť na oddelenie. A tam mi to cvaklo. Prostredníctvom nielen tejto knihy, ale aj ostatných, o ktorých sme sa stihli rozprávať, sa ku mne snaží priblížiť.
Ak zaujal tento postoj a ak sa ho bude držať aj naďalej, sme na dobrej ceste....
Denník psychopata - 26.06.07
26.06.2007 19:06:14
Ďalšie príhody z cvokhausu
Komentáre
ja ta rad citam,