Moje meno je Chilli. Pod týmto menom ma pozná veľmi veľa ľudí a len málokto pozná moje pravé meno.
Dovoľte mi, aby som Vám o mne povedala zopár vecí.
Mám dvadsať rokov, teda aspoň myslím, presne toľko mi povedali, keď sme naposledy oslavovali a na mňa sa zosypalo asi milión gratulácií. Podľa slov mojich priateľov som milá a pre nich veľmi dôležitá, je so mnou zábava a vždy viem poradiť, teda aspoň sa snažím ako najviac to len ide. A som BLÁZON.
Teraz ste si s veľkou pravdepodobnosťou povedali, že len tak kecám do vzduchu, ale je to naozaj tak. Mám to dokonca aj na papieri, ktorý by ste si teoreticky mohli aj pozriet, ale nemam k nemu pristup len - tak. To viete, môj psychiater mi ju nechce ukázať hocikedy.
Práve teraz sídlim v psychiatrickom ústave, ktorý, povedzme si to na rovinu, nepatrí medzi tie najlepšie, ale ako cvokhouse to stačí. Netreba to zase preháňať. Naši cvokári sú celkom fajn, s niektorými je sranda, s inými zase nie, ale to tak býva všade a netreba si tým lámať hlavu.
Na našom oddelení je nás dvadsať. Zvyčajne sa pacienti rozdeľujú na mužské a ženské oddelenie, ale veď viete, že nemocnice nemajú peniaze a tak je to aj s naším blázincom, a preto sme všetci spolu a nikomu to nevadí. (Naší cvokári s obľubou vravia, že nám to prospieva a nikto im to nechce vyvracať.)
Za zmienku stoja len tí, ktorí si uvedomujú svet okolo seba, čiže nás zostáva len deväť, ostatní su buď pripútaní na lôžko, alebo sa len tak prechádzajú okolo a nevedia o svete. Ak mám pravdu povedať, nám to vôbec neprekáža a žijeme si vlastný život.
Chcela by som Vám predstaviť mojich kamarátov bláznov. Ako prvý je tu schizofrenik Fredo, je veľmi milý a je s ním haluz, ale keď má svoje dni, vie byť aj riadne nepríjemný, ale aj tak ho máme radi. Ďalej je tu Igor so svojou disociatívnou poruchou osobnosti, Jakub, ktorý je patologický klamár, An má halucinácie (niekedy vidí všade naokolo veci, ktoré iní nevidia, a niekedy sú veľmi krásne); Rolo a Zina sú OCD - o nich dvoch radšej pomlčím - ďalej mániodepresívna baba Jela a super holka Ester spolu so svojimi depresiami a sklonmi k sebapoškodzovaniu.
A zostala som už len ja. Ja som sa chcela zabiť. Dôvod môjho pokusu o samovraždu Vám zatiaľ neoznámim, nepokladám to za dôležité, aspoň nie v tejto chvíli.
Na našom oddelení máme typické starosti. Niekedy sa snažíme robiť neplechu, ale nie vždy sa nám to darí, pretože naša vrchná sestra Nina nás dokonale pozná a vždy vie, že niečo chceme vykonať a preto nám to v predstihu zatrhne.
Na oddelení je dovolené fajčiť len v oproti sesterne. Tam sa pravidelne schádzame. Posedíme, poklebetíme a robíme hlúposti. Fajčiari fajčia aktívne, nefajčiari pasívne a je.
Oddelenie má aj nepísaného vodcu a ňou je An. Pozná celý cvokhouse, veď tu dospela. Pozná každého cvokára, s každým totiž mala niečo dočinenia. Niektorí sa dali preložiť len kvôli nej. An sa nevie zbaviť tých halucinácií. Niekedy mám pocit, že sa ich ani nechce zbaviť, má ich totiž až priveľmi rada.
To je na začiatok asi tak všetko. Zajtra sa znovu ohlásim z našej skvelej cvokárne.<script type="text/javascript">
Dovoľte mi, aby som Vám o mne povedala zopár vecí.
Mám dvadsať rokov, teda aspoň myslím, presne toľko mi povedali, keď sme naposledy oslavovali a na mňa sa zosypalo asi milión gratulácií. Podľa slov mojich priateľov som milá a pre nich veľmi dôležitá, je so mnou zábava a vždy viem poradiť, teda aspoň sa snažím ako najviac to len ide. A som BLÁZON.
Teraz ste si s veľkou pravdepodobnosťou povedali, že len tak kecám do vzduchu, ale je to naozaj tak. Mám to dokonca aj na papieri, ktorý by ste si teoreticky mohli aj pozriet, ale nemam k nemu pristup len - tak. To viete, môj psychiater mi ju nechce ukázať hocikedy.
Práve teraz sídlim v psychiatrickom ústave, ktorý, povedzme si to na rovinu, nepatrí medzi tie najlepšie, ale ako cvokhouse to stačí. Netreba to zase preháňať. Naši cvokári sú celkom fajn, s niektorými je sranda, s inými zase nie, ale to tak býva všade a netreba si tým lámať hlavu.
Na našom oddelení je nás dvadsať. Zvyčajne sa pacienti rozdeľujú na mužské a ženské oddelenie, ale veď viete, že nemocnice nemajú peniaze a tak je to aj s naším blázincom, a preto sme všetci spolu a nikomu to nevadí. (Naší cvokári s obľubou vravia, že nám to prospieva a nikto im to nechce vyvracať.)
Za zmienku stoja len tí, ktorí si uvedomujú svet okolo seba, čiže nás zostáva len deväť, ostatní su buď pripútaní na lôžko, alebo sa len tak prechádzajú okolo a nevedia o svete. Ak mám pravdu povedať, nám to vôbec neprekáža a žijeme si vlastný život.
Chcela by som Vám predstaviť mojich kamarátov bláznov. Ako prvý je tu schizofrenik Fredo, je veľmi milý a je s ním haluz, ale keď má svoje dni, vie byť aj riadne nepríjemný, ale aj tak ho máme radi. Ďalej je tu Igor so svojou disociatívnou poruchou osobnosti, Jakub, ktorý je patologický klamár, An má halucinácie (niekedy vidí všade naokolo veci, ktoré iní nevidia, a niekedy sú veľmi krásne); Rolo a Zina sú OCD - o nich dvoch radšej pomlčím - ďalej mániodepresívna baba Jela a super holka Ester spolu so svojimi depresiami a sklonmi k sebapoškodzovaniu.
A zostala som už len ja. Ja som sa chcela zabiť. Dôvod môjho pokusu o samovraždu Vám zatiaľ neoznámim, nepokladám to za dôležité, aspoň nie v tejto chvíli.
Na našom oddelení máme typické starosti. Niekedy sa snažíme robiť neplechu, ale nie vždy sa nám to darí, pretože naša vrchná sestra Nina nás dokonale pozná a vždy vie, že niečo chceme vykonať a preto nám to v predstihu zatrhne.
Na oddelení je dovolené fajčiť len v oproti sesterne. Tam sa pravidelne schádzame. Posedíme, poklebetíme a robíme hlúposti. Fajčiari fajčia aktívne, nefajčiari pasívne a je.
Oddelenie má aj nepísaného vodcu a ňou je An. Pozná celý cvokhouse, veď tu dospela. Pozná každého cvokára, s každým totiž mala niečo dočinenia. Niektorí sa dali preložiť len kvôli nej. An sa nevie zbaviť tých halucinácií. Niekedy mám pocit, že sa ich ani nechce zbaviť, má ich totiž až priveľmi rada.
To je na začiatok asi tak všetko. Zajtra sa znovu ohlásim z našej skvelej cvokárne.<script type="text/javascript">
Komentáre