Zdravím všetkých psychicky narušených, tých nenarušených a hlavne tých, ktorí pili s Ivanom marhuľovicu!
Ako sa máte?
Čo nové?
U nás sa toho udialo veľa, odkedy som sa naposledy ozvala. Bola som totiž chvíľku indisponovaná. Najprv som mala záchvat depresií, tak som trávila čas osamote a s nikým som nechcela hovoriť, sedenia som len pretrpela, neskôr sme si vyrobili prúser, tak mal každý zaracha a naposledy som trávila týždeň na nemocničnom lôžku spolu s niektorými spolupacientmi, k tomu sa neskôr dostanem.
Elu už pustili domov, Jakub si ide za ňou oči vyplakať, tí dvaja sa dali dokopy a Ela je tu každú nedeľu. Terrence urobil veľké pokroky a preto sa rozmýšľa, že by ho pustili domov, Maťo mu dnes podpísal prepúšťacie papiere a v stredu nás Terrence opúšťa. Henry, Igorovo druhé ja sa neukázal už takmer dva mesiace, preto oslavujem každý ďalší deň. An s Igorom teraz trávi veľmi veľa času. Fredo mal záchvat, ale nebolo to také hrozné ako to môže byť. Rolo so Zinou si stále umývajú ruky. Jela je stále rovnako mániodepresívna a Ester stále skúša ostrosť noža na vlastnej koži.
An mala svoje dni. Už ich dlho nemala. Takmer dva roky. Svoje dni u nej znamenajú tie dni, kedy pomýšľa nad útekom a nakoniec aj tak utečie. Aj teraz utiekla. Nedostala sa však ani za bránu ústavu. My sme jej pomáhali a zatĺkali sme a preto sme stratili akékoľvek výhody na celý týždeň. Z toho sme si nič nerobili, pretože sa tu aj tak nič nedá robiť a aspoň na chvíľku tu bolo nejaké vzrúšo.
Maťo sa ma potom pýtal, prečo som to robila, prečo som An pomáhala.
"Chcela som, aby tu konečne nebola taká nuda. Stále je to ten istý stereotyp. An chcela vypadnúť aspoň na pár dní. O dva - tri dni by sa dala chytiť a prišla by späť. Išla by k svojmu bývalému frajerovi, presexovali by tri dni a vrátila by sa späť."
"Ale, Chilli, to je veľmi nezodpovedné."
"A čo je už dnes zodpovedné? Ty tu nie si zavretý dvadsaťštyri hodín denne sedem dní v týždni. Ale my hej. Ty ideš každý večer domov. Ráno prichádzaš s vedomím, že večer odtiaľto odídeš k niekomu, kto ťa miluje a pripravil ti chutnú večeru, obíjme ťa a spýta sa -Aký si mal deň, zlatko?-. Nás toto nečaká. Sme stále tu. Každý deň ten istý program, nič sa nemení. Ten istý stereotyp. Chceli sme zmenu, ale An ju chcela najviac, preto chcela ujsť. Mala smolu, chytili ju skôr, ako stihla prejsť za plot."
"Ty to berieš takto?"
"Hej."
"Vieš dobre, že na mňa nikto nečaká a nikto sa ma to nepýta. Nechodím sem s vedomím, že večer pôjdem domov. Chodím sem s tým, že sa teším na pacientov."
"Nepreháňaj."
Usmial sa a povedal: "Na niektorých sa teším. Často sem prichádzam s pocitom, že ja by som mal byť tu s vami na oddelení, pretože aj ja tam vlastne patrím."
"Neverím."
"Naozaj. Pozri." Vstal, prešiel k stolu a zo zásuvky vybral lieky. Podal mi ich. "Vidíš. rovnaké aké máš ty. Antidepresíva. Aj ja mám také pocity, že ešte chvíľu a aj ja prejdem tam k vám a budem pri vás. Ale držím sa."
Ten problém sa nám nakoniec prepiekol a o pár dní sme len spomínali na to, že An chcela utiecť. Teraz má prestávku a čaká na ďalšie svoje dni, ktoré ani nemusia prísť.
Taktiež k nám prišiel nový pacient - Marek. Prišiel desiateho augusta. Presvedčený o tom, že je vlkolak. Nechali sme ho v tom. Môže byť presvedčený o čom len chce. Je to jeho vlastná vôľa.
Vraj ho pohrýzol vlkolak a teraz je ním on sám.
Maťo mi potajme prezradil, že sa počas splnu pokúsil napadnúť nejakých ľudí, ale že nikomu vážne neublížil. Ale súd mu nariadil liečbu a tak je u nás.
Nebáli sme sa ho, prečo aj, veď sme tu mali chlapíka, ktorý si myslel, že je upír. Neskôr z toho zcvokol úplne a preložili ho na iné oddelenie.
Počas splnu, bolo to dvadsiateho siedmeho augusta, ho ešte pred západom slnka priviazali k posteli. Keďže je tým taký posadnutý, tak by niekomu neublížil.
Keď vyšiel mesiac na oblohu, začal strašne zavíjať, ale my sme si ho nevšímali a pridali sme zvuk na telke. Čoby nie. Ale keby sme ho nepridali, mohlo to byť iné.
O pár minút stíchol. Mysleli sme si, že ho to prešlo.
Okolo polnoci začal zase trochu zavíjal, ale nebolo to také hrozné a o chvíľku stíchol. Stále sme pozerali telku.
O niekoľko minút skočil medzi nás s divým výrazom na tvári. Nejakým záhadným spôsobom sa mu podarilo vyslobodiť sa z remencov.
Škriabal nás a hrýzol. Sestrička sa rýchlo snažila privolať ošetrovateľov, ale nakoľko to bolo uprostred noci, trvalo im to istý čas.
To čo sa stalo, mi neskôr hovorili.
Náš vlkolak Marek skočil na mňa, to si ešte pamätám, ale ako som padala na zem, musela som sa udrieť do hlavy.
Bol zvalený na mne, na každého vrčal ako besný pes, bil sa. Potom sa mi zahryzol do krku, prehrýzol mi kožu a začala tiecť krv. Igor sa naňho vrhol, ale Marek bol veľmi silný a Igor skončil s otrasom mozgu. Chalani to tak nenechali, nechceli, aby sa mi niečo stalo. Marek mi stihol ešte doškriabať takmer celé telo, zahryznúť párkrát do krku a pliec a roztrhnúť veci.
Chalani ho spolu s ošetrovateľmi spacifikovali a zranených previezli do nemocničného oddelenia. Tam som sa prebudila a zistila som, čo sa stalo. Stehy ma nenormálne boleli.
Na oddelenie som sa vrátila až včera. Všetci okolo mňa skáču a venujú sa mi. An mi povedala, že to bol hrozný pohľad. Keď som tam tak ležala zaliata krvou a nevedeli ma prebrať.
Pýtala som sa, čo je s Marekom, vraj ho nadopovali liekmi a je na oddelení pre zombiekov. Nevie sa, čo s ním urobia.
To je asi tak všetko.
Majte sa dobre a venujte sa jeden druhému!
Čaute sa)
Denník psychopata 09.08.07 - 10.09.07
10.09.2007 11:41:31
Komentáre
som rada